Hotel Strachan v Bachledovej doline bol môj sen. Nádherný drevený hotel s prvkami folklóru v nádhernom prostredí je jednoducho raj na zemi. Okolo neho len krásna príroda, plno lyžiarov a smiech detí, keďže sme po príchode zistili, že Hotel Bachledka Strachan je skôr rodinný hotel.
Raz pri rozhovore s Lukym som zmienila "Hotel Bachledka Strachan", ani už neviem pri akej príležitosti a o pár dní na to, mi poslal foto, že nám tam rezervoval izbu a bude to taký náš povalentínsky výlet. Tešila som sa na tento pobyt už niekoľko dní dopredu a nevedela som sa už dočkať kedy tam budeme (a potvrdilo sa, že aspoň niekedy počúva, čo hovorím 😂).
Budíček o ôsmej ráno v sobotu bol asi najväčším zabijákom pre nás oboch, keďže spánok nás zmoril až nad ránom okolo tretej. Po zobudení a dobalení posledných detailov (Barborkinej skrine, keďže sa nevedela, ako stále rozhodnúť, čo si berie so sebou) sme vyrazili do jednej z najväčších dominánt Slovenska, Vysokých Tatier. Cesta bola pokojná a podľa navigačky sme tam trafili na prvý raz.
Bohužiaľ hneď pri príchode k odbočke k nášmu hotelu nás odchytili dvaja páni, ktorí tam riadili premávku, že nás jednoducho hore nepustia, že musíme zaparkovať inde. Nepochopili sme prečo, my sme sa chceli ubytovať. S týmito "pánmi" sa vôbec nedalo rozprávať, ja chápem, že je možno veľa ľudí, čo sa vyhovára na to, že idú sa ubytovať, ale až takto nepríjemných ľudí by som v cestovnom priemysle nečakala a už len kvôli nim sme to mali chuť otočiť a nikdy sa nevrátiť.
Nakoniec sme sa však k hotelu dostali a pani recepčná nás hneď ubezpečila, že je to v poriadku a kým sa vyprace izba, my môžme kľudne parkovať na hotelovom parkovisku. Personál v hoteli bol veľmi ochotní a dokonca všetci boli oblečení v krojoch.
Hlavnou dominantou tohoto výletu však ani tak nebol hotel, ako výlet na Chodník korunami stromov, ktorý sme si plánovali taktiež poriadne dlho. Tí, ktorí ma poznajú vedia, že som chronický plánovač a zvyčajne mám všetko naplánované do bodky. Neznášam, keď sa plány menia, ale odstupom času to dokážem zvládať 😁
Avšak každí z Vás, kto sa tam chystá, pripravte sa na hodinové čakanie pri pokladni na lístky. Cenovo to vychádza, že lanovka, ktorá vás vyvezie od parkoviska, rovno k chodníku stojí 11 €/na osobu a vstup na chodník zasa 9 €/ na osobu. Vôbec to nie je lacná záležitosť, ale my ako neturisti sme si netrúfli a čo vám budem hovoriť, sa nám ani nechcelo pešovať 😁
Cesta lanovkou trvala asi 10 min. a bol z nej nádherný výhľad. Zrazu sa pred nami zjavil chodník, ale bohužiaľ s ním aj žeriav asi z dôvodu opravy (?).
Vstup na chodník je pár metrov od lanovky, ale kartičky, ktoré vám dajú na lanovke je potrebné priložiť k strojom aj hore na chodníku, takže ich neodkladajte !
Chodník začína miernou výškou a stále sa jeho výška stupňuje. Na každom metri je zábavná hra pre deti, alebo aj detských dospelých 😂 Keďže na chodník chodí pomerne veľa poliakov, slová ktoré sa na chodníku skladajú sú taktiež ako v slovenčine, tak v polštine alebo aj češtine.
Chodník je dlhý 603 metrov a na konci je veža, ktorá vám poskytne výhľad z 32 metrov. Pri dobrom počasí sa vám naskytne pohľad na Belianske Tatry, Pieniny a malebné Zamagurie. Hore sa nachádza aj trampolína, na ktorú sa mnohí (ja) neodvážia ani vstúpiť, iní tam zase radi aj poskáču (Luky).
Je to naozaj krásny zážitok, prechádzať sa takto v korunách stromov a mať krásny výhľad na okolitú prírodu. Ako sa hovorí: "mať Belianske Tatry a Bachledovu dolinu ako na dlani". Takýto výhľad by som chcela mať doma, pretože je to fakt pýcha Slovenska, na ktorú by sme mali byť právom pyšní a ktorú by sme mali chrániť.
Večer sme navštívili wellness a dopriali sme si chutnú večeru v krásnom drevenom prostredí hotela.
Noc by nebola zlá, keby hneď pod našimi oknami nezačali upravovať svah tým najhlučnejším strojom na svete 😑 A ráno vyspinkaní do krásy, sme sa už nevedeli dočkať vytúžených raňajok, ktoré sa podávali formou švédskych stolov a my sme sa najedli do sýtosti. Na všetkých hoteloch je najlepšie ak sa raňajky podávajú formou švédskych stolov 😀 hlavne pre večných hladošov ako sme my.
Keďže nám počasie naozaj prialo, nemohli sme si odpustiť návštevu Štrbského plesa, ktoré pri poslednej návšteve nebolo ani zamrznuté a celé bolo ponorené do hmly. Našťastie tento raz sme vychytali krásne počasie spolu s nádherným slniečkom.
Cestu domov si bohužiaľ nepamätám, mojim zvykom je stále v aute zaspať, ale verím, že bola rovnako dobrá ako celý tento nádherný pobyt, plný zážitkov a stresu. Dávajte si však pozor na týchto zamrznutých cestách a hlavne na cestách na východe, pretože o tie pri Tatrách sa aspoň starajú...
Tento výlet bol naozaj krásny a poviem Vám, naše Tatry sú oveľa krajšie a plné prekvapení, preto nabudúce keď pôjdete okolo nich určite sa zastavte a preskúmajte aj trocha Slovenska.
A mne už nezostáva len poďakovať môjmu úžasnému Lukáškovi za krásny výlet a víkend, ktorým ma (ne)prekvapil a Vám prajem krásny zvyšok jarných prázdnin 😉😘💕
