Barborka Tomko

Vianoce už klopú na dvere a už poriadne cítiť, že čoskoro prídu sviatky "pokoja a radosti". Každý sa snaží nakúpiť čo najrýchlejšie potraviny a darčeky, aby to nemusel robiť na poslednú chvíľu a tak je v meste už teraz poriadny frmol. Nevidela som to ale hovorili 💁😂 Ja som už týždeň doma na chorej. Zmohla ma choroba po dvoch náročných týždňoch, kde moje telo, psychika, ale aj imunita dostali poriadne zabrať.

Prvý decembrový týždeň bola moja pozornosť uprená len na jednu vec a to dlho očakávanú a pripravovanú stužkovú slávnosť. Bol to týždeň plný emócií, programu a potreby docvičiť posledné programy, nástupy, dohodnúť posledné detaily a všetci sme toho mali plnú hlavu, aby sa nič nepokazilo a všetko vyšlo podľa našich plánov.
Stužková dopadla z našej strany nad očakávania, zabávali sme sa, pár elementov nás sklamalo, ale o tom potom, v samostatnom blogu, keď prídu krásne fotky a ja sa plne budem môcť vyjadriť k celému večeru. Víkend po stužkovej sme celá rodina dospávali pretancovanú noc a oddychovali doma pred telkou.

Druhý decembrový týždeň sa niesol už v trocha kľudnejšom moode, no aj napriek pohodovému pondelku, ktorý znepríjemnili dlho očakávané písomky a potreba začať opravovať známky, sa utorok poriadne pokazil. Dostali sme správu, že chata, ktorú sme mali už dva mesiace rezervovanú na dozvuky, sa dostala do konkurzu a firma skrachovala a tak nás neubytujú.
Takže začal týždeň vybavovania a obvolávania na rôzne chaty v okolí, v ten najhorší možný čas, pred Silvestrom a Vianocami.
Nakoniec sa nám podarilo zohnať ubytovanie v neďalekej Rejdovej, kde sme sa poriadne zabavili aj keď celkovo dozvuky nedopadli tak ako by sme čakali. V nedeľu sa u mňa prejavila kamoška angína a tak dlho prenášaná chrípka, poriadne vypukla a dostala sa na svetlo. A tak týždeň pred Vianocami ležím doma a  snažím sa vyliečiť a dostať sa do ozajstnej vianočnej nálady.
(Toto malo byť tak trocha moje ospravedlnenie ako vám tak aj samej sebe, prečo som bola na blogu dva týždne neaktívna)

Ale už som zdravá, teda dúfam, a dostala som sa aj do poriadnej vianočnej nálady. A ako sa inak dostať do vianočnej nálady ako krásnymi vianočnými filmami, počúvaním vianočných piesní a slintaním nad vianočným pečivom, ktoré práve babka/mamka vytiahla z rúry ?

Keďže som v pláne mala mnoho blogov, no veľa z nich mi práve kvôli chorobe nevyšlo, prinášam vám a aj na svoj blog aspoň takéto vianočné čaro...🎁
Som neprekonateľná romantička. Zbožňujem trápne romantické filmy, kde sa najprv náhodne stretnú potom neznášajú a nakoniec sa tak do seba zamilujú až by sa najradšej zaškrtili. Verím na lásku, na silu prvého pohľadu a aj na osudové stretnutie aj keď v reálnom živote mi to nepríde reálne, v tom filmovom a knižnom to jednoducho zbožňujem a tak vám prinášam pár pre mňa krásnych romantických vianočných filmov. Pohodlne sa usaďte, nasaďte si teplé ponožky, do ruky horúci jablkovo-škoricový čaj, veďla tanierik s koláčmi a vychutnaj si film.

Pár filmov pre milovníčky vianočných romantík :






V každom z nás sa práve na Vianoce zobudí dieťa, ktoré sa teší na mamine koláče, ozdobovanie stromčeka a darčeky. K týmto všetkým radostiam tohto obdobia patria aj vianočné rozprávky, ktoré nám skrášľujú chvíle prejedania sa . Určite už väčšinu poznáte ale ak hľadáte narýchlo rozprávku, ktorú ste nevideli, prinášam vám pár svojich tipov :
Rozprávky, ktoré ma nikdy neomrzia:




















K Vianociam určite patria aj pravé slovenské filmy ako Popoluška, Mrázik, Perinbaba, ale tieto filmy rada sledujem práve na Vianoce a tak som ich sem nezaradila, pretože sú to tie topky, ktoré sa majú pozerať práve na Vianoce 24. 12. a ktoré už určite všetci dobre poznáme 💗

Aj keď moja farba nikdy nebola červená, či bordová, tento sveter sa mi veľmi páči a práve kvôli nemu som sa začala pohrávať s myšlienkou obnoviť šatník a pridať doň kúsky práve červené. Dokonca ako tak spomínam, a teda nebolo to dávno, aj moje venčekové šaty tvorila červená farba a vyzerali úžasne, neviem prečo som túto farbu nakoniec zavrhla.

Je to pomerne výrazná farba a človek si túto farbu hneď všimne. Aj keď som náhodou mala na sebe červený kúsok, červený rúž bolo na mne vidieť iba občas a zvyčajne len kvôli vystúpeniam. (tancovala som dlhé roky folklór, kde sme si maľovali pery na červeno). Teraz mi červený rúž už nerobí žiaden problém a veľmi rada si ho občas "nadžabem" na pery.



Svetre boli odjakživa mojou veľkou láskou a to len vďaka mojej starkej, ktorá mi ich plietla od výmyslu sveta, v rôznych farbách, kombináciách, vzoroch a v nespočetnom množstve. Mala som plnú skriňu krásnych svetrov rôznych farieb a vždy som sa cítila veľmi pyšná, ak sa ma niekto spýtal odkiaľ ich mám a ja som s hrdosťou mohla povedať: "to je výroba mojej starkej".💓

Nosím ich od jesene do jari a neviem si predstaviť zimnejšie obodobie bez takéhoto teplejšieho kúska, ktorý krásne doladí, ale aj urobí jednoduchý outfit zaujímavým. Svetríky kombinujem so vzorovanými nohavicami, košeľami a blúzkami. Tričká s dlhým rukávom vo všeobecnosti počas zimy veľmi nenosím, keď už to nie je svetrík, tak je to určtite rolák.




Žijeme v 21. storočí kedy nám vládne demokracia a to najdôležitejšie je, že si každý môže vyjadriť svoj názor bez ohľadu na to, či sa to niekomu bude alebo nebude páčiť. Vyjadriť svoj názor nie je nič zlé a v normálnom svete je to úplne v poriadku povedať, to čo sa mi páči a čo by som na druhej strane urobila inak.

Je rozdiel v tom ako sa kritika podá, akým štýlom sa povie. Mnohí ľudia však neberú ohľad na to, že daná kritika v danej situácií je len vyjadrenie názoru a treba zobrať všetky názory, nie len tie ktoré vyhovujú nám. Treba sa pozrieť na to, že každý má právo vyjadriť sa a aj zmysluplne argumentovať aj keď sa nám to nepáči. Aj keď sú tie dva názory úplne odlišné, každý má takpovediac svoju pravdu a treba rešpektovať toho druhého.


Aj keď je asi najťažšie na svete akcepovať kritiku na svoju osobu, na to čo robím, treba vedieť sa v niektorých veciach odosobniť a začať premýšľať hlavou a nie zbytočnými emóciami. Ja som horúca hlava, konám rýchlo a bez uváženia, avšak pracujem na svojich emóciách a veľmi rada v poslednom čase príjmam kritiku, ktorá ma môže posunúť ďalej, pomôcť mi a zlepšiť niečo, na čom tvrdo pracujem.

Nie som zástanca čiernej farby aj keď moje pubertálne obdobie je toho pravým opakom. Jediná farba, ktorá sa v tom období nachádzala v mojej skrini bola čierna. Očividne som držala smútok za detstvom alebo možno za tým, že ma obliekala mamka, pretože keď som sa obliekala sama, to boli ale kreácie. Aj keď sa to možno zdalo, nebola som emo ani v žiadnej skupinke, jednoducho som sa v čiernych veciach cítila oveľa lepšie. Aj preto, že dovtedy som stále nosila len ružovú, ale to je už o inom. Každý deň v čiernom a vždy bolo veľmi ľahké vybrať si čo na seba. Nemusela som riešiť kombináciu farieb, či to nebude výrazné, či to bude spolu ladiť a tieto "vážne" problémy ženy. To bol život 😁 Keď sa toto obdobie skončilo a mne sa začali páčiť farby, pamätám sa na prekvapené pohľady mojich spolužiakov, ktorí nevideli na mne inú farbu ako čiernu. Po období "temnoty" sa do môjho šatníka dostali iné farby a moja skriňa spoznala doposiaľ nepoznané. Moderné oblečenie plné farieb.


Dnes milujem každú jednu farbu a rada ich zaraďujem do období.
Zima je pre mňa určite kombinácia bielej a modrej. Starká mi urobila krásne modré svetríky a ja sa neviem dočkať, kedy ich konečne vytiahnem zo skrine.
Jar vo mne zasa evokuje rozkvitajúcu prírodu, prebúdzanie sa, teplejšie počasie a hlavne taký krásny ružový strom (neviem ako sa volá), a tak je pre mňa typickou farbou pre jar Ružová.
Leto je samozrejme žtlá, keďže je to farba radosti a kto by nemal radosť mať dvojmesačné prázdniny, plné festivalov,  hudby, zábavy, priateľov a hlavne slnka a dobrého počasia.
Jeseň je typická farebnosťou a hravosťou, ako sa hrá s padajúcim lístim a zmenou počasia. O tom možno radšej pomlčím, lebo počasie sa u nás mení častejšie ako ja mením nálady a to je už čo povedať 😁 Hnedá a oranžovo-žltá je pre mňa určite farba jesene.

Jediná farba, ktorá mi však sedí na každé jedno obdobie je čierna. Je to pomerne neutrálna farba, ktorá by mala byť základom v každom jednom šatníku. Čierne rifle, čierny rolák a jedny čierne topánky môžu zachrániť každý zlý deň alebo problém "čo na seba".


Nikdy na čiernu farbu nezanevriem, už len z dôvodu toho, že mi stále zachraňuje zlé dni. Je to neutrálna farba, ktorá sa hodí na všetko a ku všetkému. A keď sa mi ráno fakt nič nechce vymýšľať istia to čierne rifle, čierny rolák.
Dokonca sa hovorí, že čierna farba zoštíhľuje postavu. Takže ak ma vidíte v čiernej je to určite preto, že som sa pri starkej poriadne prežrala a potrebujem skryť veľké bruško 😁💁

Ako si tak všímam svoje outfity a celkovo svoju skriňu, čierna farba sa u mňa pomerne často vyskytuje už len z dôvodu rýchlej farebnej kombinácie. Ak si dám biely sveter, žltú koženku, už je úplný základ schmatnúť čierne nohavice, topánky a kabelku. Keď sa tak zamyslím, čierna mnohokrát doplňuje moje outfity.
Veľmi kontrasná no napriek tomu taktiež neutrálna farba, ktorá sa veľmi ľahko kombinuje je biela.
Na bielu sa zase hovorí, že je to anjelská farba a farba čistoty. No u mňa to veľmi neplatí, keďže priťahuje všetko jedlo, ktoré v deň jem a potom chodím ako prasiatko.. 🙈




My ženy občas nemáme na výber a každý mesiac sme bohužiaľ odkázané na čiernu farbu. Minimlne na čierne nohavice, sukňu alebo šaty, ktoré nás chránia pred nepriaznivými prekvapeniami. Nemyslím si, že je na svete žena, ktorá by si v tieto dni dala biele nohavice, bez toho aby chodila každé dve minúty na záchod. Je to jednoducho nepísané pravidlo, ktoré sa zachováva a prenáša z matky na dcéru. Je to overená taktika ako zakryť to, že tento týždeň prišli mesiačiky. A čierny spodok outfitu je v tieto dni nevyhnutný.

Aj keď väčšina žien, teda ja, má už aj predkrámový syndróm musíme chodiť medzi ľudí, či sa nám to páči či nie. V tieto dni sa mi nič nepáči, nikoho nechce vidieť a najradšej by som vtedy ostala doma a nie to ešte vymýšľala čo si obliecť a čo nie.



Hormóny v tele ženy počas mesiačikov občas naberajú na poriadnych obrátkach a väčšina mužov, vie, že nič iné ako čokoláda a svätý pokoj ich nemôže zachrániť pred návalom emócií. Aj keď si teraz mnohé z vás povedia, že nie ja taká nie som, vaše svedomie a vedomie vie pravdu.
Ja osobne mám takýto celý rok kežďe som abnormálne náladová a nie je to ani mojou vinou 😂 Ráno plačem pred skriňou pretože k tomu všetkému som ešte nerozhodná a keď sa u mňa stretne nervozita so zlou náladou, haha diabol je oproti tomu kocúrik.....

Po ceste do školy sa vo mne prebudí dobrá nálady z hudby, z chodenia a vyplavia sa endorfíny, ktoré takmer šmahom ruky odídu pri vstupe na hodinu 💁
Cez deň v škole som raz taká raz onaká, po škole som zase plná radosti pokým nezistím, že sa mi znova treba učiť a zrazu som nahnevaná, unavená, zlá, šťastná a všetky možné čo na svete ešte existuje... 😂🙈

A aj napriek tomu sa mám čím ďalej tým lepšie. Však čo môže byť lepšie ako byť náladovou ženou. Je to proste jedno veľké dobrodružstvo, pretože nikdy neviem v akej nálade sa  zobudím 🙊🙉🙈

Niekedy strašne dlho premýšľam, čo za blog by som vám mala napísať. Aká téma, či to bude dobré, nech je sranda, ale poukázať aj na dôležitosť veci. Zdá sa mi, že asi ani jeden blog, ktorý som doposial napísala nebol plánovaný a nebol ani tak urobený, ako som vždy chcela. Aj tak vypálil poriadne vysoko a vždy si svoje blogy zas a znova rada prečítam.

Stále vymýšľam, čo vám priniesť a nad akou somarinou z môjho života sa znova zasmiať. Tento raz som však nič vtipné, niečo z "desivého života ženy" nenašla a bolo by to len písanie na prázdno. No napadlo mi, prečo vám nenapísať pravdu posledných pár dní.

Viete ako to chodí. Jedna žena povedala......
V malom meste, ako je to moje rodné, je to na dennom poriadku, že sa človek o sebe dozvedá pravdu aj klamstvá roznášané ľuďmi, ktorí závidia alebo proste si vyvodili pravdu z vlastných záverov. Nemyslím si, že je to také nezvyčajné, deje sa to asi všade. Hlavne to, že susedia o vás vedia, aj to čo vy neviete. Susedka zavesená na kukátku v paneláku, ktorá točí hlavou nad každým vašim oufitom alebo hlásateľka, kto s vami kedy prišiel, kedy ste prišli domov a kde sú vaše deti, rodičia 😁🙈
Potom sú tu tety sediace na lavičke uprostred dediny, ktoré rozprávajú o svojich susedoch ich hrozných deťoch, ktoré hádžu špaky na ich dvor....


Mnoho ľudí sa z veľkomesta sťahuje do menších miest a dedín hlavne kvôli pokoju. Pokoju myslím od áut a prehlučnených ulíc a hlavne kvôli tomu,  aby nemuseli počúvať ožranov, ktorý kráčajú popod okná panelákov a hulákajú na celé sídlisko. Domy a pozemky sa vo veľkomestách pohybujú vo vysokých cenách a tak je jednoduchšie presťahovať sa do najbližšej dediny, kúpiť si pozemok a postaviť dom. No nikto sa nikdy nepresťahoval kvôli tomu, že by mu chýbali drby od susediek, ktoré sú večne zavesené na oknách, ktoré sú celé nažhavené z toho, čo doma robíte a kedy domov chodíte.

Pár dní dozadu som riešila v sebe vnútorný boj, či to nechať tak, povzniesť sa na to všetko a nechať to plávať, alebo to riešiť.
Dozvedala som sa pre mňa zarážujúcu pletku, ktorá vo mne zanechala stopu. Viem, že človek je predurčený tomu, že ho nebude mať každý rád. 100 ľudí a 100 chutí a preto viem, že treba sa naučiť vychádzať s každým jedným typom človeka, povahou, charakterom....

Každý sme iní a to nás robí špeciálnymi. Prednedávnom som čítala krásnu vetu, ktorá hovorila, "Prečo chceš zapadnúť do davu, keď si sa narodil preto aby si bol dokonalý."
Je to nesmierná pravda, ktorá mi rezonuje v ušiach už niekoľko dní. Každý sme iní, každý máme v živote iné hodnoty, iné princípy a iné pravidlá, no navzájom by sme sa mali rešpektovať a fungovať, tak aby žiadne špeciálne konflikty nevznikali.

Veta začína ako som predpokladala: Jedna pani povedala......Dámu nebudem menovať, pretože nechcem. Myslím, že to už aj sama oľutovala.
Povedala o mne, že som tučná, že vyzerám horšie ako po dvoch pôrodoch. Ohodnotila dosť záporne moje obliekanie a bohvie čo ešte. Dosť ma to zabolelo, pretože som to nečakala.

Možno aj viem, že sa môj štýl obliekania nepáči každému, teda určite nie mojej mamke, ktorej sa celkovo štýl dnešných mladých nepáči, no ako som už spomenula neobliekam sa ani pre chlapov, ani pre rodičov, kamarátov alebo učiteľov, obliekam sa podľa seba a pre seba. Môj blog Rob si čo chceš, nos si čo chceš, krásne vykresľuje môj pohľad na hodnotenie outfitov inými ľudí. Pravdaže, nikto nikdy vám nemôže zakázať povedať si svoj názor, no každá jedna kritika sa dá povedať krásne. Nie s falošným úsmevom, zvýšeným hlasom alebo poza chrbát, ale jednoducho do očí. Ak proste na to nemáš, povedať osobe do očí, že sa ti niečo nepáči, tak to nerieš.

Ale o obliekaní blog mám, no čo ma viac zamrzelo, bola poznámka k mojej váhe. Je pravda, že nepatrím a myslím si, že ani nikdy nebudem patriť k tenkým dievčatám, ktoré majú 50 kíl. Som jednoducho plnšie dievča ako sa hutorí: "Krv a mlieko". Som taká po rodine z ockovej strany, kde sme všetci trocha macatejší, no mne sa to páči. Nie som vychudnutá, mám správne krivky. Moja postava je krásna aj napriek nedokonalostiam, ktoré sa na nej nachádzajú a jediná, kto ju môže hodnotiť je moja mamka, ktorá mi nikdy nechcela zle a jednoducho vie, že by to mohlo byť ešte lepšie.
Je pravda, že koláčik, rezeň si nikdy neodpustím a teda aj moja váha aj napriek pohybu absolútne neklesá 😂🙈 človek si povie, od zajtra jem zdravo, ale keď vám do reštaurácie zrazu príde oslava a vám nechajú punčáky, no nenechám ich pokaziť sa 😛 Ale moje stravovanie je taktiež moja vec. Viem však, že ak by som obmedzila pár vecí z môjho jedálnička a začala sa pravidelne hýbať, mohla by som vyzerať lepšie, ja to viem. Nemyslím si, že je niekto oprávnený súdiť moje kilá, moju postavu a celkovo môj vzhľad a hlavne ak je to dáma, ktorá má taktiež dve dievčatá.

V mojich myšlienkach je teraz jediná čierna a to stále ak sa pozriem na niečo nezdravé a to tieto slová, ktoré dokonca nevyslovila predomnou a mne do očí, ale za mojim chrbtom. A takto to nejako vzniká, keď sa zrazu dievča stane anorektičkou. U mňa to nehrozí, pretože moje staré mamy to nikdy nedovolia, pretože ich koláče sú tak dobré, že to by som si dala aj keby ma za to mali zastreliť. 😁 No mnoho dievčat, ktoré majú labilnejšie sebavedomie, alebo sa nemajú radi, nemajú radi samé seba a nie sú vyrovnané s tým ako vyzerajú, berú takéto hlúpe poznámky veľmi vážne. Preto by sme si mali začať dávať pozor na ústa, predsa nikto nie je dokonalý a je oveľa lepšie oceniť krásu dievčaťa ako ju kritizovať a ohovárať.


Dievčatá, nikdy si nedajte diktovať od cudzích ľudí, čo by sme mali a čo by sme nemali jesť. Je pravda, že veľa sladkého a pečiva a sladených nápojov škodí a dievčatá by nemali mať 100 kg, no nikde nie je napísané ani to, že každá z nás mám mať 50 alebo 60 kg.  Ja osobne mám nadváhu na svoju výšku a som si toho vedomá. Mám 174 cm a 75 kg, a viem, že tá váha musí ísť dole, no nepôjdem chudnúť na podnet človeka, ktorý nie je v mojej koži, nevie ako sa cítim a hodnotí ma len na základe svojej nenávisti, alebo závisti alebo iných aspektov, ktoré určite nie sú myslené v dobrom.

Ohováranie je zradná vec a ja sama vidím, že to nie je nič príjemné, človek sa cíti veľmi zle a dosť ponížene, keď sa niečo takéto dozvie.

Ďakujem za prečítanie tohto blogu a ďakujem aj nemenovanej osobe za to, že zhodnotila to ako vyzerám. Jej názor zmenil môj pohľad na ňu, na jej rodinu a dokonca aj na seba. Som dokonca spokojnejšia som svojou postavou viac ako predtým, no na podnet "krásavice" som sa rozhodla začať cvičiť a schudnúť, aby som mohla byť spokojnešia ešte viac.